Keď sa potkneme, začneme vnímať: MIB Talk o dizajne, hravosti a riziku, ktoré aktivuje mozog  

Potrebujeme vytvárať prvky, ktoré nás vo verejnom priestore zaujmú, zastavia, prinútia premýšľať. Odlišnosť nás vyťahuje z našej rutiny, rozvíja mozog a vzťahy medzi ľuďmi, ktorí by inak nemali dôvod, prečo spolu komunikovať.

Takéto dizajnové prvky či objekty tvoria aj hostia ďalšieho MIB Talku, Danica Pišteková a Matěj Hájek. Témou novembrového stretnutia v TU-BA bol „dizajn, ktorý aktivuje mesto“ (urban playscapes). Podujatie moderovala Petra Marko, treťou hosťkou bola Sandra Štasselová. 

Slovenská dizajnérka Danica Pišteková vytvára netradičné a hravé objekty primárne z dreva, spolu so svojimi spolužiačkami z vysokej školy, s ktorými založili štúdio Woven.  

V jej práci je pre ňu dôležitá najmä interaktivita alebo mobilita objektov. „Ide o pohyblivé elementy alebo objekty na kolieskach, s ktorými človek môže rôzne interagovať a hýbať, čím vytvára podnetné situácie,“ vysvetľuje.  

Takými dielami je napr. kruhové a variabilné sedenie „Nová terasa“ v Goetheho inštitúte, sauna na kolieskach, alebo pódium s jamou „Pod Tým Nad Tým“ v Banskej Štiavnici. 

Odlišnosť trénuje náš mozog 

„Cieľom je, aby mal návštevník zážitok z priestoru, v ktorom sa nachádza,“ hovorí dizajnérka a vysvetľuje, že sa to dá docieliť aj tým, keď vytvoríte objekt, ktorý ľudí zneistí. Napr. inštaláciu „The Doors“ na Festivale Pohoda tvoril rám s dvadsiatimi rôznymi zozbieranými dverami. „Ľudia boli zneistení, zrazu nevedeli, kadiaľ vošli a kadiaľ majú vyjsť.“ Podľa Danici Pištekovej práve objekty, ktoré nie sú prvoplánové, ktoré hneď neukazujú, ako ich používať, motivujú ľudí rozmýšľať o veciach inak. 

Sochár, pražský dizajnér a fanúšik neurovedy Matěj Hájek zo Štúdia SKULL vysvetľuje, že cieľom takýchto objektov je okrem iného tréning mozgu. „Neuróny, ktoré sa spájajú, sa spolu aktivujú,“ parafrázuje výrok neurológa Donalda Hebba. „Deti to robia automaticky, ale čím sme starší, tým viac túto schopnosť strácame a musíme ju cielene vyhľadávať,“ zdôrazňuje dizajnér.  

Na to, podľa Matěja Hájeka, slúžia objekty, ktoré zapájajú zmysly, provokujú, sú určitým spôsobom na hrane. Dobrým príkladom je inštalácia „Off Fence“ z benátskeho Bienále architektúry. Objekt – pôvodne plot, ktorý prekáža – sa postupne mení na spoločný stôl, symbol komunity. Dielo pracovalo so systémom preklápajúcich sa rovín a bolo výzvou pre rovnováhu účastníkov.  

„Väčšinu času venujeme 20 % našej pozornosti informáciám z našich zmyslov a 80 % si predstavujeme. Ale keď sa potkneme, tak sa to vymení a náš mozog zrazu naplno vníma svoje okolie a zmysly, je v prítomnosti.“ Aby sme predčasne nezostarli, je dobré vytvárať rizikové situácie, ktoré nás pozývajú vykročiť z komfortnej zóny. Aj o tom je hravosť. 

Ísť von a byť s druhými 

Nejde len o tréning mozgu, ale aj tela. Potrebujeme deti a mladých ľudí, a vlastne aj dospelých, dostať von spred obrazoviek.  

Podľa hostí je práve ihrisko dobrým priestorom, kde začať. „Ihrisko je prirodzeným centrom života každej lokality, pretože deti na ňom trávia veľa času a väčšinou tam nie sú samé, je tam s nimi niekto dospelý. Vďaka tomu sa ľudia môžu stretnúť,“ vysvetľuje Matěj Hájek.  

Ihriská nemusia byť len katalógové, môžu vyzerať aj inak, môžu byť dielom, sochou, môžu byť dobrodružné – zhodli sa prítomní hostia. Zároveň priznali, že výzvou je vytvoriť prvky, ktoré uznajú aj certifikátori a samosprávy.  

Dobrým príkladom takéhoto ihriska v Bratislave je Šantisko na Kamzíku z dielne Mestských lesov, ktorého drevené prvky vytvorili z lokálneho dreva samotní zamestnanci lesov a následne ho dali certifikovať. Šantisko by sa malo postupne rozšíriť.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Zobraziť galériu

Sandra Štasselová z projektu Mesto pre deti Metropolitného inštitútu Bratislavy, ktorá bola tiež hosťkou MIB Talku, vysvetľuje, prečo je dôležité prichádzať so zaujímavými nápadmi: „Aby ste išli von, potrebujete mať dôvod, a pre väčšinu detí v určitom veku sú to kamaráti. A aby ste sa s niekým skamarátili, potrebujete niečo, pri čom sa stretnete.“ 

Preto projekt Mesto pre deti prišiel s nápadom „Hracích boxov“, teda obyčajných škatúľ, v ktorých deti nájdu rôznorodé hracie či športové náčinie. Hracie boxy vďaka výzve MIB pristáli na dvore dvadsiatich komunít, ktoré ich cez leto používali a starali sa o ne.  

„Každý má doma bedmintonovú raketu, ale nie každý má na dvore kamoša, s ktorým sa môže ísť v sobotu o pol 11 hrať bedminton,“ približuje Sandra Štasselová. Hrací box deti pritiahne, spoločne zisťujú, čo je vnútri, začínajú sa o tom rozprávať a hrať sa spolu. Tak sa skamarátia. 

Ako zaujať mladých 

Potom je výzvou tvoriť priestory, ktoré vytiahnu von tínedžerov a mladých ľudí. Dizajnérka Danica Pišteková, ktorá je aj pedagogičkou na VŠVÚ, vytvorila viacero takýchto objektov. Zistila, že úspech mali tie, ktoré boli trošku na okraji mesta, v prítmí, tam, kde nebolo veľa dospelých. Napr. objekt dreveného taniera “UWO” v Piešťanoch, na ktorom mladí ľudia sedávali aj hodiny.  

„Samozrejme, prinieslo to aj kontroverziu – niektorým ľuďom to vadilo, vznikal tam neporiadok, špina, dielo sa časom opotrebovalo až zaniklo, ale to je prirodzené. Niektoré projekty spoja komunitu v tom, že ich spoločne využívajú a niekedy sa komunita spojí proti nim,“ dodáva. 

Danica zdôraznila, že ich intervencie fungujú aj ako „testovacie laboratóriá pre verejnosť“ – dočasné objekty, na ktorých možno sledovať správanie komunity a reálne potreby priestoru.  

Na workshopoch Woven tvoria netradičné drevené objekty aj ľudia spoločne – za 10 dní sa musí komunita účastníkov zomknúť, aby vytvorila nejaké dielo. Na konci dňa ide práve o to – o komunitu.  

To, čo dnes potrebujeme, je vytvárať príležitosti, aby sa ľudia zastavili, stretli, spoznali sa a spoločne sa rozvíjali. Práve dizajn má tú moc. 

FOTO: Danica Pišteková (Woven), Matěj Hájek (SKULL) a MIB