Eva Kail: Dobrá štvrť? Vidíte deti bez dozoru rodičov, ľudí na vozíku a zvieratá 

Eva Kail, viedenská legenda urbanizmu v TU-BA porozprávala príbeh svojej kariéry, ktorý je príbehom najmä o tom, ako ženy v mestách dostali hlas. „V 90tych rokoch som bola mladá, nadšená, bol tam ten mladícky zápal. Predstavte si, pracovala som s veľmi serióznymi technickými expertmi, plánovačmi mesta a zrazu som otvorila na úrade kanceláriu, kde chodili ženy s deťmi v náručí a diskutovali, ako má vyzerať verejný priestor,” povedala publiku so smiechom.

V deväťdesiatych rokoch mala Viedeň veľa problémov s autonehodami s množstvom tragických obetí. Z pozorovaní vyplynulo, že väčšinu priestoru v meste zaberajú autá a šoféri. Boli to roky, kde všade vo vedúcich pozíciách dominovali muži a muži aj rozhodovali o tom, ako sa plánujú mestá. Lenže výskumy ukázali, že mesto oveľa viac využívajú ženy. Prečo sa teda priestor neplánoval aj pre ich potreby?

Komu patrí verejný priestor? 

Na začiatku všetkého bola prelomová výstava v roku 1991 s názvom Komu patrí verejný priestor?  Reflektovala každodenný život ôsmich žien, ich pohyb po meste a aktivity. „Bola tam turecká žena v domácnosti, seniorka, malé dievča aj bezdetná workoholička,” začala rozprávanie Eva Kail. Fotografky Didi Sattmann a Barbara Krobath sledovali ich kroky a potom zverejnili reportážne fotografie žien, ktoré otriasli Viedňou. Zber dát neskôr potvrdil, že väčšinu peších ciest (až 2/3) po meste vykonávajú ženy – ich pohyb po meste je oveľa komplexnejší, lebo súvisí so starostlivosťou o rodinu.  

Na druhej strane, prvé dopravné výskumy ukázali, že 2/3 jázd autom po meste urobia muži. Muži teda zažívali mesto najčastejšie spoza volantu, a podľa toho ho aj plánovali. Pre autá, pochopiteľne, nie je podstatné, či je obrubník dostatočne nízky alebo či je chodník plný dier.  

Pre ženy s kočíkmi, deti, seniorov a ľudí na vozíku to však podstatné je – to oni dennodenne zažívajú všetky bariéry, nerovnosti povrchov, všetky rozbité a nebezpečné cesty, kde je výzvou už len prejsť na druhú stranu. „Prostredníctvom rodovo citlivejšieho plánovania sme postupne zmenili plánovanie a manažment opráv ulíc tak, aby sa nezameriaval iba na jazdné pruhy, ale aj na chodníky. Všetky tieto opatrenia postupne zvýšili celkovú kvalitu infraštruktúry v meste,” priblížila Eva Kail. Aj vďaka tomu je dnes Viedeň tým, čím je – podľa množstva rebríčkov jedným z najlepších miest na život na svete.

Situácia je dnes iná ako v 90-tych rokoch 

Je dobré uvedomiť si, že inkluzívne plánovanie miest je plánovanie podľa potrieb väčšej časti obyvateľstva. Spoločne deti, seniori, zdravotne znevýhodnení ľudia a ženy tvoria oproti zdravým mužom v produktívnom veku väčšinu. Zároveň ide o základné ľudské potreby: bezpečie, príjemné prostredie na život, kontakt s prírodou a inými ľuďmi – to sú potreby nás všetkých.

Paradoxom je, že dnes sa v európskych krajinách do starostlivosti o deti či seniorov v oveľa väčšej miere zapájajú aj muži, takže ich pohyb po meste sa mení. Na druhej strane, väčšina žien šoféruje, takže dnes je to 50:50 či za volantom SUV uvidíte ženu alebo muža.

Technické normy sa však často riadia dátami starými aj desiatky rokov.  

„Čo som sa naučila je, že technické normy sú veľmi dôležité, ale často diskriminujú. Napríklad výpočet frekvencie trvania svetelnej signalizácie je založený na rýchlosti chôdze zdravých dospelých ľudí. Lenže ľudia so zníženou mobilitou, seniori alebo deti sú aj trikrát pomalší,” zdôraznila urbanistka.  

To úzko súvisí aj s otázkami klimatickej zmeny. Keď plánujeme ulice pre zdravých 35-ročných mužov, budú dobré aj pre seniorov, deti a ženy, ktoré zvládajú horúčavu oveľa horšie? „Zelená sieť musí byť chrbticou rozvoja. Veľmi často mám pocit, že pri rozvoji urbanistického návrhu je práve štruktúra zástavby tým najvzrušujúcejším cvičením a zeleň je až na druhom mieste. To je veľká chyba.” 

Ideálnu štvrť nájdete, samozrejme, vo Viedni

Eva Kail predstavila divákom v TU-BA aj ideálnu štvrť, ktorú dnes nájdeme v novšej časti Viedne – v Aspern-Seestadt – jazernom mestečku na severe Viedne s 20 000 obyvateľmi, pri ktorej vzniku bola aj samotná urbanistka. Rodovo citlivé plánovanie bolo ústrednou metódou pri plánovaní tejto štvrte.  

V ideálnej štvrti máte kúsok od seba bývanie, škôlku, školu, obchod a park s ihriskom. Je to bezpečná zóna, kde nechodia autá a deti sa tu môžu voľne pohybovať – už malé deti môžu ísť ráno samé do školy pešo.  

Eva Kail v TU-BA spomenula aj množstvo ďalších známych aj menej známych výskumov a príbehov z praxe – o dievčatách, ktoré v určitom veku miznú z verejných priestorov, o štvrtiach, ktoré navrhli čisto ženské architektky a stali sa veľmi populárnymi a o princípoch, ktoré sa dnes v susednom Rakúsku uplatňujú všeobecne. „Ak chcete vedieť, aké bezpečné je vaše mesto, akú kvalita plánovania ste dosiahli, pozrite sa okolo seba a spočítajte, koľko detí sa pohybuje vonku bez rodičov, koľko žien a detí ide na bicykli po ceste, koľko ľudí na invalidných vozíkoch stretnete a či uvidíte aj nejaké zvieratá.” 

Zmena je náročná a trvá dlho 

Každý z nás si dokáže predstaviť tú obrovskú zmenu v myslení a plánovaní v 90-tych rokoch vo Viedni a množstvo energie, ktorá je za tým. „,Potrebujete podporujúcich politikov, vnímavých odborníkov v rámci administratívy, externé kancelárie, inovatívne ateliéry, ktoré sú ochotné nasledovať nové myšlienky a univerzity, ktoré môžu pomôcť.” Eva zároveň priznala, že je to aj otázka šťastia. „Aby sa zmena v myslení podarila, musí tomu nahrávať aj akýsi duch doby – môžete mať veľmi inovatívne myšlienky, ale ak neexistuje atmosféra a túžba po transformácii, tak sa nepohnete,” potvrdila.

Chcete si vypočuť viac myšlienok Evy Kail? Pozrite si záznam z jej prednášky v TU-BA.

Prednáška Evy Kail bola súčasťou minisérie Start with Children, ktorú podporili Nadácia Allianz, Nadace Karel Komárek Family Foundation a ATOPS. Ďakujeme. 

Pozývame aj na ďalšiu a poslednú SWCH prednášku – tentoraz o zapájaní mladých ľudí do plánovania miest s Fionou MacDonald a Matthewom Springetttom z Londýnskeho štúdia MATT+FIONA.