Bratislave chýbala vízia. Chceme jej ju prinavrátiť

Bratislava bola historicky kozmopolitným mestom, kde ľudí viacerých národností a etník spájalo trávenie času vo verejnom priestore: od prechádzok na promenádach po posedenia na nábreží.

^{Samuel Achberger & Hana Arnold}

Takéto priestory boli kľúčovým zjednocujúcim faktorom mesta, umožňujúce miešanie rôznych kultúr, histórií a tvorbu autentickej bratislavskej identity. S nástupom dvadsiateho storočia a dynamického striedania režimov sa však Bratislava a jej verejné priestory začali meniť na nepoznanie v réžii ideológov, ktorí postupne pretvárali podobu hlavného mesta na svoj obraz, skôr než s ohľadom na potreby slobodnej verejnosti.

Príkladom tohto vývoja je Komenského námestie, ktorého pobytová funkcia zanikla krátko po dokončení modernej prístavby SND v sedemdesiatych rokoch a nahradilo ho parkovisko, ktoré na tomto mieste existovalo takmer päť desaťročí.

Podobné zlyhania v rozpoznaní hodnoty verejného priestoru v našom kontexte majú pôvod v povrchnej monumentalite architektúry dvadsiateho storočia, ktorá sa nechala zviesť zjednodušenou predstavou ľudských potrieb a priorít, namiesto dôkladného mapovania komplexnej reality, ktorou je vzťah človeka a priestoru¹. 

V prvých desaťročiach po páde totalitného režimu sa Bratislava stále nepoučila zo svojich chýb. Mestský rozvoj od deväťdesiatych rokov išiel ruka v ruke s privatizáciou a špekulatívnou zástavbou bez žiadnej vízie, ktorá by zjednotila tvár mesta a regulovala jeho rast tak, aby verejné priestory nadobudli pobytovú, nielen tranzitnú funkciu.

Privatizácia a deregulácia výstavby, ktoré boli typické v postsocialistických krajinách v deväťdesiatych a nultých rokoch síce prispeli k rapídnemu ekonomickému rastu v mestách, prispeli však aj k nechcenému vedľajšiemu efektu – náhla zmena z centralizovaného socialistického systému na trhovú ekonómiu drasticky zmenili vzťahy vo verejnom priestore.

Jedným z hlavných dôvodov rýchleho rozkladu verejného priestoru v období po revolúcii boli práve rozdiely medzi socialistickým a neskúseným kapitalistickým systémom. 

Na jednej strane bol verejný priestor, ktorý bol plánovaný a udržovaný bývalým režimom ako utopická plocha medzi štátom poskytovaným bývaním, kým na druhej strane nemenej utopické predstavy o novom socio-ekonomickom modeli, v ktorom údržba a rozvoj verejných priestorov spočívali v rukách súkromných a samo-organizovaných entít².

Výsledkom tohto post-socialistického vákua bol postupne zhoršujúci sa stav významných námestí ako sú Námestie SNP, či Kamenné námestie.

Množstvo aktivistických združení venujúcich sa urbánnej obnove však dokazuje, že mnohí obyvatelia Bratislavy sa nikdy nevzdali snu o metropolitnej kultúre a vyváženom mestskom rozvoji.

Ich aktivita dlhodobo vedie k zlepšovaniu verejného priestoru a životných podmienok v meste, však poukazuje aj na chýbajúcu jasnú koncepciu koordinácie lokálnej samosprávy.

Úlohou Metropolitného inštitútu Bratislavy je byť zhmotnením mestského rozvoja skrz podnecovanie ideálnych podmienok pre návrat verejnosti do priestoru, ktorý jej patrí a to v spolupráci ako s aktivistickými skupinami, tak so súkromným sektorom.

Postupnými zásahmi do verejných priestorov, vytváraním jasnej stratégie a mapovaním potrieb verejnosti, MIB pracuje na tvorbe kvalitného verejného priestoru, ktorý slúži všetkým bez rozdielu. 

Súčasťou našej projektovej činnosti je teda konceptualizácia tvorby verejných priestorov, pričom jedným z prvých výstupov tejto práce je Manifest verejných priestorov, ktorý je základným hodnotovým východiskom pre tvorbu čistých, atraktívnych, zelených a starostlivých priestranstiev v Bratislave.

Keďže v Bratislave dialóg o tejto koncepcii nikdy neprebehol, MIB má pred sebou zásadnú výzvu v podobe organizovania mestskej krajiny, ktorá je poznačená dlhodobou nesystematickosťou či už v oblasti legislatívy, urbánneho dizajnu, mestského rozvoja, či prístupu k verejnému priestoru.

Toto organizovanie nesmie prebehnúť bez dialógu, ktorého súčasťou sú verejné fóra, zbieranie a spracovanie dát, konzultovanie so zahraničnými inštitúciami; ale aj tak základné veci ako sú merania šírky chodníkov, či sledovanie pohybu verejnosti na námestiach. 

Verejný priestor pre nás nie je objektom, ale materiálnym procesom, ktorý je neustále vo vývoji a existuje vo vzájomnom vzťahu so spoločnosťou.

Našou úlohou je tvoriť miesta, kde tento vzťah môže prekvitať. Preto musíme dbať na dôsledné porozumenie a analýzu potrieb Bratislavy a jej verejnosti.

V súčasnom meste by mal byť kvalitný verejný priestor samozrejmosťou, no v Bratislave nám chýba. Inkluzivita, čistota, bezpečnosť, zeleň a bezbariérová dostupnosť sú parametre kvalitného verejného priestoru, pričom táto kvalita je základným predpokladom jeho úspechu. 

Interpretáciu ľudskej priestorovej organizácie³ pomenoval francúzsky sociológ Henri Lefebvre, ktorý je autorom teórií ako produkcia priestoru a práv na mestá. Opísal ju ako pokračujúcu konštantnú spoločenskú produkciu.

Tradičná problematika priestorových disciplín je limitovaná na materiálny priestor a ich koncept priestoru operuje pod dvoma ‘’priestorovými ilúziami”: “ilúziou priehľadnosti” a “ilúziou nepriehľadnosti”. Obe tieto ilúzie však pracujú s porozumením priestoru, ktoré vychádza z pohľadu jeho štandarného užívateľa.

“Ilúzia priehľadnosti” napríklad spočíva vo vnímaní priestoru ako nekomplikovaného a priehľadného, neberie však do úvahy potreby ľudí, ktorí kvôli rôznym zdravotným alebo spoločenským problémom nevnímajú priestor rovnako nekomplikovane ako väčšinoví užívatelia. “Ilúzia nepriehľadnosti” je druhou stranou tej istej mince, spočívajúca v schopnosti väčšinovej spoločnosti odhadnúť priestorovú realitu aj v komplikovanom priestore na základe skúsenosti z toho, ako mesto funguje.

Priestor je takto súdený podľa svojej fyzickej reality. Cez obidve ilúzie je však priestoru odobratá jeho história a politika, a je teda iba pozadím spoločenského diania. Keďže toto je základom teórií priestoru, podľa ktorých dlhodobo operujú reprezentačné praktiky architektúry a plánovania dnes ako aj v minulosti, tak pomenúvajú problém nevšímavosti iných rozmerov vlastností priestoru okrem tých materiálnych. Berú do úvahy “neutrálneho” užívateľa, pretože ráta s rovnakým prežívaním priestoru, ktorý tvorí.

Užívatelia verejných priestorov a miest však nemajú rovnaký zážitok – inak vníma svoju skúsenosť osoba na invalidnom vozíku, mladá žena a muž v strednom veku.

Iba priestor, ktorý slúži všetkým obyvateľom mesta bez rozdielu, môže byť považovaný za kvalitný. Skupiny v spoločnosti akými sú seniori, ľudia bez domova alebo matky s deťmi, boli dlhodobo znevýhodňované vo verejnom priestore kvôli jeho provizórnemu dizajnu, neadekvátnej úprave a desaťročiam zanedbávania. 

Medzi početné príklady tohto zanedbávania patrí napríklad nedostatok verejných toaliet, bezbariérovej dopravy či mobiliáru. Tieto chýbajúce kvality odhaľujú systémový nedostatok – vylúčenie z procesov rozhodovania o mestských priestoroch a ich tvorby.

Úlohou mesta a Metropolitného inštitútu je toto krok po kroku zmeniť, ochrániť verejné priestory od ďalšieho úpadku a zabrániť tomu, aby ich užívanie bolo limitované iba pre časť spoločnosti, napríklad kvôli bariérovosti znemožňujúcej prístup pre ľudí s obmedzenou mobilitou.

Tento proces začína technickou podporou a venovaním pozornosti rôznym elementom ako čistota povrchov, štruktúra a organizácia priestoru, zeleň, miesta na odpočinok a správa odpadu. Takto sa môže verejný priestor udržať a prekvitať.

Nestačí však len samotná stratégia a nastavenie systému tvorby a udržiavania, ale aj dlhodobé plnenie záväzkov zo strany vedenia mesta, ako aj verejnosti. Zmena pritom často začína transformáciou jednotlivých lokalít, ktoré postupne premieňajú podobu mesta a jeho vzájomný vzťah so spoločnosťou.

Aj malé územie vie zmeniť charakter svojho širšieho okolia a nastaviť princípy spôsobov obnovy jednotlivých priestorov. 

Metropolitný inštitút Bratislavy sa preto komplexne venuje napríklad Krížnej ulici, kde okrem participatívneho plánovania, ktoré zaisťuje uváženie potrieb obyvateľstva, zastrešuje aj vypracovanie strategického riešenia a vízie územia, ktoré v sebe zahŕňa zlepšenie mobility, výsadbu zelene, či skvalitnenie infraštruktúry a vytvorenie aktívneho parteru.

Kvalitný verejný priestor môže vzniknúť iba v autentickom dialógu so svojím okolím. V kontexte mesta, v ktorom tento dialóg nikdy neprebehol, je obnova na mierke ulice kľúčovou v procese transformácie mesta, ako aj v procese učení sa o jeho potrebách.

Aj jednoduché riešenia vedia urobiť v mestskom priestore zásadné zmeny a stimulovať interakcie medzi obyvateľmi a priestorom, generovať jeho pozitívne využívanie a zvyšovať urbánnu vitalitu.

Projekty ako “Sadni si!” a rýchle zlepšenia – takzvané “Quick Wins”, sú príkladom toho, ako aj jednoduché zmeny stimulujú využitie poddimenzovaných verejných priestranstiev a ich naplnenie životom, najmä ak sú súčasťou dlhodobých koncepcií pretvárania mesta. Práve naša práca s Komenským námestím je v mnohých ohľadoch príkladom tohto prístupu.

Už v priebehu súťažného dialógu sa v tomto priestore uskutočnili zákroky, ktorých cieľom je pripraviť verejnosť na nadchádzajúce zmeny delimitáciou úžitkovosti tohto priestranstva, ktoré desaťročia slúžilo ako parkovisko. Takýto prístup pritom nie je ničím novým.

Odborníci na súčasný urbanizmus ako sú Marion Ernwein a Laurent Matthey dlhodobo pomenúvajú súčasné trendy v mestskej obnove, ktorých súčasťou je práve afektívna dimenzia snažiaca sa o vytvorenie vzťahu verejnosti k novým verejným priestorom pred samotným rozvojom lokality⁴.

V prípade Komenského námestia išlo o kombináciu zásahov ako sú doplnenie zelene, poskytnutie tieňa a mobilného nábytku, upozornenie na novú plochu dočasnou povrchovou úpravou a výstavou, ktorá predstavuje budúcu podobu námestia.

Kľúčovou zásadou je pre nás pritom možnosť opätovného využitia týchto prvkov, preto je napríklad samotná konštrukcia obklopujúca toto námestie navrhnutá tak, aby sa dala demontovať a po začatí stavebných prác využiť v inej časti mesta.

Veríme, že tento komplexný prístup k obnove verejných priestorov by mal byť samozrejmou súčasťou ich skvalitnenia a dúfame, že nám krok po kroku pomôže k zlepšeniu vzťahu verejnosti k mestu.