Architektonická súťaž tu bola aj pred storočiami. To, že teraz počet súťaží rastie, súvisí aj s požiadavkami občianskej spoločnosti
Architektonická súťaž prináša najkvalitnejší návrh. Vo verejnom priestore je kvalitné riešenie o to dôležitejšie, že dobré riešenie verejného parku alebo námestia slúži všetkým ľuďom, ktorí tento priestor využívajú.
Za tento rok bolo ukončených alebo bolo vyhlásených a aktuálne prebieha 21 architektonických súťaží. Je to najviac od roku 2005, odkedy si štatistiku vedie Slovenská komora architektov, ktorá overuje 90-95 % súťaží verejného vyhlasovateľa, a odkedy sa pre komoru stali architektonické súťaže vyššou prioritou.
Dynamika súťaží podľa Slovenskej komory architektov rastie v posledných rokoch vďaka viacerým faktorom. Sama komora architektov robí prostredníctvom ceny CE ZA AR “osvetu” medzi architektmi, ale aj verejnosťou, samosprávam rozposiela katalógy doteraz realizovaných súťaží návrhov, vnímajú tiež, že zmenu urobilo aj to, že na mnohých samosprávach, ktoré sú zadávateľmi verejných súťaží, došlo ku generačnej obmene. V roku 2015 sa novelizoval Zákon o verejnom obstarávaní, samosprávy viac ako “ideové” začali vo väčšej miere vyhlasovať projektové súťaže v zmysle verejného obstarávania. V neposlednom rade k rastu počtu súťaží prispel aj rozvoj občianskej spoločnosti.
Architektonická súťaž je formálne v štátnej a verejnej správe legislatívny postup vo verejnom obstarávaní. Na rozdiel od iných verejných obstarávaní si zadávateľ nemusí vyberať na základe najnižšej ceny, ale najkvalitnejší návrh vyberá porota. Cena za služby architekta je stanovená vopred a pri výbere návrhu sa nezohľadňuje.
Kvalita je pri súťaži o to dôležitejšia, že súťaže na verejné priestranstvá tvoria podľa štatistiky Slovenskej komory architektov asi až polovicu všetkých vyhlásených súťaží. Za nimi nasledujú stavby pre šport, v menšej miere stavby pre kultúru a vzdelávania, minimum sú stavby pre zdravotníctvo, okrem urbanisticko-architektonickej súťaže návrhov Nemocnica budúcnosti Martin, ktorú vyhlásila Jesseniova lekárska fakulta pred tromi rokmi.
Prečo nestačí zadať úlohu kvalitnému architektovi?
„Určite je lepšie urobiť súťaž. Súťaž prináša diskusiu, riešenie, ktoré je preverené viacerými návrhmi, porota vidí viaceré možnosti spracovania, a rozhoduje, ktorá z tých možností je najlepšia,“ vysvetľuje Peter Lényi, ktorý riadi sekciu súťaží v Metropolitnom inštitúte Bratislavy.
Tento základný dôvod súťaženia platí dnes rovnako, ako platil aj v minulosti. Pribúdajú ale aj ďalšie dôvody, ktoré súvisia s dobou: súťaž slúži na to, aby bol výber férový, aby neexistoval konflikt záujmov, aby boli zohľadnené potreby všetkých skupín ľudí. Dnes sa pri vyhlásení súťaže a jej podmienkach pozerá aj na to, aby bol zvolený taký formát a súťaž bola vyhlásená tak, že okrem všetkých parametrov nezvyšuje „prácnosť súťaže“. Jednoducho povedané, dnes sa pri nastavení súťaže MIB pozerá aj na to, aby náklady, ktoré so súťažou majú architekti, boli adekvátne, a nevznikala nadmerná práca architektov, ktorá nakoniec nebude využitá.
„Napríklad pri súťaži na bytový súbor Terchovská nám prišlo až príliš veľa návrhov. Víťazný návrh je dobrý, ale otázka je, či taký istý kvalitný návrh by sme nevedeli dostať aj s „ušetrením“ tisícov hodín ostatných ateliérov a tímov, ktoré na tom pracovali,” hovorí Peter Lényi.
Riešením sú dvojkolové súťaže, kde prvé kolo urobí užší výber, a následne len pár tímov dopracováva zadanie do hlbšieho detailu.
Tiež opakuje, že súťaženie a demokratický výber patrí k občianskej spoločnosti a voľnému trhu. Hoci by zadávateľ projekt zadal tomu najlepšiemu svetovému ateliéru, bez súťaže vždy bude existovať pochybnosť, či vzniklo najlepšie riešenie.
Aj keď si pápež vyberal najlepší návrh, išlo o súťaž
Architektonické súťaže existujú v podstate od nepamäti. Už to, že si pápež zavolal renesančných architektov, ktorí mu mali navrhnúť svoju predstavu, a on si vybral návrh, ktorý sa mu najviac páčil, je nejakým spôsobom architektonická súťaž. V priebehu storočí sa síce menili formáty, no neexistuje obdobie, v ktorom by súťaže na architektúru neexistovali.
Na Slovensku napríklad zo súťaže začiatkom 20. storočia vznikla žilinská Nová synagóga v roku 1928. Okrem víťazného návrhu svetoznámeho architekta Petra Behrensa sa súťaže zúčastnili ďalší medzinárodne uznávaní architekti – Josef Hoffmann, jeden z otcov svetoznámej viedenskej secesie a Lipót Baumhorn, stredoeurópsky špecialista na stavbu synagóg, spolu s domáci mladými architektmi Michalom Maximiliánom Scheerom a Jozefom Zweigenthalom.
Zo súťaže vznikali aj významné kultúrne inštitúcie za socializmu, kedy štát mohol zákazku autoritatívne vybrať, či už išlo o budovu Slovenského rozhlasu zo 60. rokov alebo budovu nového Slovenského národného divadla.
„Rozdiel oproti minulému režimu je asi v tom, že kým vtedy sa súťažili naozaj len tie veľké veci, kde to bolo veľmi prestížne, tak v dnešnom uvažovaní je dôležité mať kvalitnú architektúru aj na ,malé stavby‘,“ hovorí Peter Lényi.
Pred pár rokmi sa súťažilo pri zadaniach, ktoré boli v hodnote rádovo niekoľko miliónov, dnes sa súťažia aj zákazky v hodnote niekoľkých stotisíc eur.
„Závisí tiež od kontextu: ak ide obec s pár tisíc obyvateľmi rekonštruovať parčík alebo územie, ktoré je pre miestnych ľudí naozaj dôležité, tak určite má zmysel hľadať najlepšie riešenie, mať diskusiu, ktorá prináša rôzne pohľady a návrhy, a robiť súťaž aj pre zákazku, ktorá je teoreticky malou zákazkou,“ povedal Lényi.
Od výšky investície sa odvíjajú ceny a odmeny či už súťažiacim alebo porotcom. V podstate platí, že čím vyššia investícia, tým vyššia cena za súťaž. Náklady nikdy nebudú úplne nulové, lebo fixné sumy sa nedajú obísť.
Pri Grösslingu trvalo len samotné zadanie trištvrte roka
Bežný čas trvania najčastejšej súťaže, teda jednokolovej súťaže návrhov pre jednoduché zadanie, je približne 9 mesiacov.
Ak ide o súťaž na zákazku do 70 tisíc eur, pričom sa použije súťaž formou zadania zákazky s nízkou hodnotou s prvkami súťaže návrhov, môže súťaž prebehnúť aj v priebehu pol roka.
Do trvania súťaže sa pritom započítava čas od tvorby zadania až po podpísanie zmluvy s víťazom súťaže.
Napríklad pri súťaži na obnovu kúpeľov Grössling len tvorba samotného zadania, kam počítame konzultácie s odborníkmi na kúpeľníctvo, technickú analýzu aj komunikáciu s pamiatkarmi, trvala trištvrte roka.
Príprava podkladov pre súťaž na obnovu Živého námestia, ktorá prebieha formou súťažného dialógu, ešte dlhšie, keďže ide o jednu z najvýznamnejších súťaží vôbec, kde to procesu súťaže vstupujú okrem komisie aj odborníci a aktéri v danom území a prinášajú ďalšie relevantné perspektívy do zadania.
„Z mojich skúseností som presvedčený, že súťaž nie je zdržanie, lebo pri súťaži zadávateľ urobí všetky potrebné kroky ohľadom špecifikácie zadania sústredene a naraz. To, čo sa navonok javí ako dlhý čas na prípravu zadania, je v skutočnosti iba skoncentrovaný čas na jedno miesto, aký by musel spracovateľ investovať do prípravy neskôr, a mohli by vznikať zdržania,“ povedal Lényi.
Metropolitný inštitút pripravuje aj vzory súťažných podmienok ako základnú pomôcku pre vyhlasovateľov súťaží, organizátorov, porotcov a súťažiacich. Tieto vzorové podklady budú v budúcnosti k dispozícii na webe inštitútu pre odbornú verejnosť ako aj zadávateľov súťaží tak spomedzi verejného ako aj súkromného sektora.
Najkvalitnejší návrh je pre každého iný, preto musí vyberať kvalitná porota
Ako vieme, čo je najkvalitnejší architektonický návrh? Zadanie a podmienky súťaže musí splniť každý návrh. Podľa čoho teda rozhodnúť, ktorý návrh je najkvalitnejší?
Rozhodujúce kritérium vzíde často až pri výbere. Toto rozhodnutie je priestor pre porotu, ktorá je zložená z odborníkov na rôzne oblasti. Porota zvažuje aj to, čo je pre danú súťaž to podstatné, čo je to najdôležitejšie kritérium pre najvyššiu kvalitu.
„Pri súťažiach často nevieme úplne dopredu povedať, čo bude to rozhodujúce pre výber. Tá samotná kvalita sa prejavuje až v momente, keď sú návrhy vedľa seba a dajú sa porovnávať. Príde do súťaže desať návrhov na bytový súbor. Všetky spĺňajú zadanie, že majú 81 bytov, no len jeden z návrhov, okrem stanoveného počtu bytov a dodržania všetkých parametrov, výnimočne dobrým spôsobom reaguje na okolitú urbanistickú štruktúru,“ hovorí Lényi.
Vypočujte si MIB talk s jedným z najvýznamnejších architektov súčasnej architektúry Pavlom Paňákom a teoretičkou architektúry Henrietou Moravčíkovou, ako oni vnímajú najkvalitnejší návrh.
Zdroj dát: SKA
Pavol Paňák: Pri verejných zadaniach môžeme nasadený štandard z výsledku súťaže v nasadenej kvalite ťahať ďalej aj pri realizácii
Keď sa Váš ateliér (ateliér BKPŠ) zapája do súťaží, podľa čoho zvažujete, že sa do niektorej prihlásite?
Sú tam tri kritériá: musí nás zaujímať téma súťaže, zaujíma nás, aká kvalitná je porota, a tretia vec je pragmatická, či máme v ateliéri v danom čase kapacitu pripravovať návrh.
Ten záujem o tému je buď podmienený charakterom úlohy, kde sa ako architekti rozhodujeme podľa toho, aký konkrétny architektonický problém rieši zadanie, alebo ide o nejaké prestížne miesto, na ktoré už dlhšie človek myslí a rád by sa k nemu vyslovil.
Alebo vnímame spoločenskú závažnosť témy. Taká bola napríklad súťaž na nájomné bytovky na Terchovskej ulici – navrhnúť bytovky to nie je nejaká mimoriadna úloha, ale téma nájomného bývania je v slovenskom kontexte mimoriadne spoločensky dôležitá.
V čom je rozdiel keď vyhlasuje súťaž verejný, a keď súkromný developer?
To, či je zadávateľ súkromný developer nie je to rozhodujúce kritérium, podľa ktorého by sme sa rozhodovali. Pri súkromnom developerovi je problém v tom, že v priebehu spracovávania projektu po súťaži je významný tlak na cenu. A to môže byť problém, lebo je veľmi nepríjemné pri nasledujúcom projekte ustupovať tlačeniu nákladov nadol. Pri štátnych zadaniach nemáme takúto skúsenosť a môžeme nasadený štandard z výsledku súťaže v kvalite ťahať ďalej.
Pre súkromného developera je vypísanie súťaže jeho prvý krok veľkého PR. Nemyslím si, že cieľom developerov je v prvom rade postaviť niečo vo veľmi dobrom staviteľskom štandarde až nadštandarde. Prvým cieľom je urobiť dobrý biznis. Žiaľ u nás to tak stále vidím. Vo vyspelejšom svete je táto latka o dosť vyššie.
Vy a Váš ateliér ste vyhrali významné súťaže v rôznych obdobiach, pred zmenou režimu, tesne po nej aj v minulom desaťročí. V čom je rozdiel, keď ste boli v súťaži na novostavbu Slovenského národného divadla v roku 1979 oproti dnešným súťažiam?
Samotný priebeh súťaže bol taký istý, aký je mechanizmus súťaží dnes. Súťaž na novostavbu SND mala fázu vyhľadávacích štúdií, v ktorej sa hľadalo miesto pre divadlo, ale ten nasledujúci mechanizmus bol rovnaký.
Potom čo bolo zvolené miesto bratislavského prístavu, územia bývalej Apollky, ministerstvo kultúry vypísalo veľkú anonymnú jednokolovú celoštátnu československú súťaž.
Cieľom súťaže bolo nielen navrhnúť novostavbu Národného divadla, ale navrhnúť aj zastavovací plán, respektíve urbanistické riešenie celej zóny. Ak si správne pamätám bolo to 32 hektárov extrémne cenného mestského priestoru – bezprostredne susediaceho s centrom mesta, s jedinečnou pozíciou na Dunaji. Súťaž bola oboslaná 54 návrhmi!
Štát pred rokom 1989 mohol súťaž vynechať a zadať ju niekomu napriamo. Prečo to neurobil?
Nie je pravda, že za socializmu sa štát choval vo všetkom z pozície moci. Štát si veľmi dobre uvedomoval, že ak chcem mať na závažnú budovu alebo súbor čo najkvalitnejšie riešenie, najlepším spôsobom je súťaž. Toho si bol štát vedomý, a napriek tomu, že mohol mocensky autoritatívne rozhodnúť, nespravil to. Pri veľkej väčšine významných kultúrno-spoločenských investícií sa postupovalo súťažou.
Keď ste vyhrali takúto významnú súťaž, mali ste tridsať rokov. Čo to vtedy pre mladých architektov znamenalo?
Bola to pre nás takmer prvá veľká významná súťaž. Štyri roky predtým sme súťažili o projekt na stavbu divadla v Nitre. Síce sme súťaž nevyhrali, skončili sme tretí, ale naučili sme sa tam niečo o typológii divadiel. A aj preto sme skúsili súťažiť Národné divadlo.
To prvé miesto bolo pre nás v tom čase veľkou eufóriou, obrovským zážitkom, ale vykúpené tým, že od súťaže po otvorenie divadla ubehlo dvadsaťsedem rokov. A keď niečo staviate dvadsaťsedem rokov, je tam veľa problémov, zložitých tvorivých komplikácií a tiež komplikácií zo zmien investorských okolností, z dôsledkov politických rozhodnutí a podobne.
Nezostarne za tie roky návrh?
To sme sa pri divadle poučili, že si treba dávať veľký pozor, s čím do súťaže človek ide. Samozrejme je architekt v každej dobe ovplyvnený trendami dobovej architektúry. Táto dlhá doba nás naučila starostlivo rozvažovať medzi krátkodobými zjavmi a tým, čo je trvácne.
Aj preto, keď robíme súťaž po takejto skúsenosti, snažíme sa, dávať si pozor a nenaletieť na niečo, čo vyzerá aktuálne mimoriadne šik a trendy, no za tri roky, kým sa projekt zrealizuje, sa to stane smiešnym. Je to o vnútornej disciplíne, hoci si tým architekt môže aj uškodiť v súťaži, ak porota toto riziko prehliadne, a vyberie niečo viac ľúbivé. Je to vždy alchýmia, čo uspeje.
Tá dĺžka od súťaže po realizáciu vás stretla aj pri projekte rekonštrukcie Slovenskej národnej galérie z roku 2005, ktorá sa realizuje už pätnásť rokov.
Ešte bohviekedy to bude hotové (smiech). Táto rekonštrukcia však mala smolu na obdobie, ktoré nastalo po súťaži – v roku 2007 sme mali už stavebné povolenie na projekt, ale v roku 2008 prišla kríza, ktorá stopla všetky verejné projekty do roku 2013, kde sme stratili 6 rokov.
Keď ale túto súťaž porovnám s našimi realizáciami Národného divadla alebo Národnej banky, je tam jeden mimoriadny podstatný rozdiel. Toto je o práci s jestvujúcim zložitým areálom, kde nárok na nový objekt alebo to, čo pribudne, je neveľký. Ťažisko tohto projektu je inde.
Rekonštrukcia SNG je v prvom rade rekonštrukcia a dostavba. Zároveň tá úloha je veľmi špecifická tým, že toto je areál, ktorý sa skladá zo slohovo radikálne odlišných architektúr: Je to súbor, v ktorom je prítomné baroko Vodných kasární, historizmu Esterházyho paláca a neskorá Dedečkova moderna. V tomto je úloha pri SNG naprosto jedinečná a špecifická.
Pri baroku a klasicizme je metodológia známa a osvedčená, postupy sú vcelku jasné. Ale v pri neskorej moderne táto metodológia nejestvuje, nie je s ňou v slovenskom prostredí skúsenosť, a nie sme na ňu pamiatkarsky „vystrojení“. Takže táto súťaž je úplne iná oproti súťaži návrhov, kde ide o nové objekty.
V posledných rokoch rastie závažnosť narábania s architektúrou moderny z druhej polovice 20. storočia, a aj my si to uvedomujeme. Naša úloha je preto veľmi závažná a aktuálna. Táto architektúra je dnes v dobe, kedy je 50 alebo 60 rokov stavebno-technicky „stará“. Potrebuje radikálnu nápravu. Zostarla nie svojim dobovým výrazom, ale v technologických a stavebno-fyzikálnych kritériách, a teraz za pochodu formulujeme, ako sa s takouto architektúrou má pracovať.
Budúcnosť Bratislavy sa deje už dnes
Bratislava, mesto na rieke, obklopené Karpatami, v sebe skrýva veľký potenciál. Nad budúcnosťou kvalitného hlavného mesta sa však zamýšľame už dn...
Ulice na hranie zlepšujú susedské vzťahy aj bezpečnosť
Slnečná jesenná sobota. Ulica, kde bežne chodia autá, je dnes plná ľudí, detského smiechu a hier. Na jednom konci deti hrajú futbal a na druhom prebie...
Dopravné stavby tvoria aj verejný priestor
Moderné električkové trate nie sú len výsledkom kvalitných technických riešení. Pri ich budovaní si musíme klásť aj otázky ohľadom funkčnosti a dizajn...