Pamätník obetiam COVID-19

Pamätník, ktorý vzniká a aktivuje sa prítomnosťou spomínajúceho a vizualizuje sa v podobe vĺn na vodnej hladine ako pominuteľný obraz, zaujal porotu svojou efemérnosťou, kontemplatívnosťou a búraním zaužívaných predstáv o pamätníkoch, ktoré sa vo väčšine prístupov demonštrujú svojou hmotou, stavbou alebo symbolikou, ktorá podlieha času, deštrukcii, spoločenským zmenám či zmenám okolia. Pamätník ako nenápadná a citlivá intervencia do existujúceho prostredia, oprostená od znázorňovacích priamočiarych symbolík, bola porotou preferovaná v takmer všetkých finálových návrhoch aj vzhľadom na špecifickosť danej témy. Víťazný návrh nadväzuje na projekt revitalizácie areálu, a to konkrétne na 7 mól, z ktorých každé bude mať vlastné zariadenie na vytváranie vĺn. Návrh je katalyzátorom uvažovania nad pamäťou, pietou a spomínaním, a zároveň potenciuje vznik možných podujatí. Taktiež je veľmi citlivý k zložitému ekosystému vzťahov daného miesta (obyvatelia domov, pacienti, rybári, vodné vtáctvo, psíčkari, náhodní okoloidúci). Porota odporúča v návrhu prehodnotiť motorový plavák, ktorý je poháňaný elektrickou energiou spojenou s extra nákladmi a údržbou a nahradiť ho mechanizmom aktivovaným fyzickým telesným pohybom a tiež úzko spolupracovať s autormi revitalizácie. Zároveň bude potrebné vyriešiť vhodné umiestnenie textovej časti o pandémii/pamätníku na viditeľné miesto.

Najpoetickejší z predložených súťažných návrhov pracuje s procesuálnosťou a entropiou. V strede jazera Rohlík je vytvorená terénna modelácia navŕšením jeho sedimentov do podoby podvodného zemného valu. Do jeho hrebeňa je osadená subtílna oceľová „žiletka“ rozrezávajúca hladinu jazera podobne, ako sa pandémia vryla do kože našej súčasnosti. Cieľom tohto súčasne monumentálneho aj jemného diela nie je jeho trvanie naveky, ale postupná transformácia či dokonca rozklad. Tie sú paralelou k pamäti našej spoločnosti. Síce sa prenáša z generácie na generáciu, tiež však stráca na aktuálnosti, jej hrany sa obrusujú a stávajú sa súčasťou geologickej vrstvy antropocénu. Prezentovanie návrhu však nebolo úplne zrozumiteľné a niektoré vysvetľujúce schémy skôr zahmlievali zámer, ako ho objasňovali. Otázky vyvolávala aj odhadovaná cena a spôsob realizácie. 

Efemérny pamätník neoddeliteľne spätý s vodnou hladinou jazera, ideovo stavia na prchavosti, pominuteľnosti a sugestívnom zážitku kolektívneho spomínania počas jedného dňa v roku (6. marec – pamätný Deň obetí pandémie COVID-19). Dielo potláča zaužívané princípy monumentálnej tvorby tradične spätej s výrazným hmotovým riešením. Fyzickú prítomnosť pamätníka autori umožňujú verejnosti „zažiť“ len prostredníctvom presne načasovanej akcie, ktorá podnecuje účastníkov k stretávaniu sa, spoločnému prežívaniu a vzájomnej podpore. Tento moment porota hodnotila veľmi pozitívne a súčasne ocenila koncept, ktorý takmer absolútne rieši riziká spojené s fyzickým a vizuálnym starnutím verejne prístupných pamätníkov. V záverečnom hodnotení napokon členovia poroty zohľadnili objektívne argumenty komunity pozostalých, ktorá preferuje pamätník prístupný počas celého roka s možnosťou privátnej, spontánnej návštevy. Jazero sa nevypúšťa, ako s tým počíta autor a hladina nemá ustálenú výšku počas roka, čiže v istých momentoch sa konštrukcia trubiek odhalí, čo porota hodnotila negatívne. 

Porota ocenila návrh, ktorý pracuje s reálnymi ”živými” prvkami v prostredí a vytvára predobrazy existujúcich stromov, ktoré v čase môžu zaniknúť.  Vnímala veľký potenciál rozvinutia tejto idei avšak napriek formálnemu zdôvodneniu považovala výber troch stromov za problematický, keďže číslo tri má naprieč kultúrami rôzne symbolické konotácie. Taktiež z projektovej dokumentácie nebolo čitateľné, akým spôsobom bude fungovať prepojenie zvukovej stopy s objektom. 

Porota pri návrhu s názvom Introspekcia ocenila horizontálnu komunikáciu elementov diela s vodnou hladinou – permanentnosť premenlivého zrkadliaceho momentu, čo dáva ťažkej hmote v rastri separovaných individualizovaných kameňov na hladine dojem ľahkosti, zázračnosti, pietnosti, duchovnosti. Zároveň návrh prostredníctvom celoplošného rozmiestnenia kameňov na vodnú hladinu adekvátne monumentalizuje celosvetovú tému, separuje nás ako divákov od hmôt diela, dáva nám odstup ako príležitosť pre introspekciu na brehu jazera. Sila návrhu spočíva v schopnosti dôstojne transformovať stále polarizujúcu tému do atraktívnej vizuálne pôsobivej abstraktnej reči prehovárajúcej naprieč generáciami a naprieč názorovým spektrom. Za slabé miesto v navrhovanom riešení porota považovala prílišný zásah do terénu jazera.

Most spomienok a zblíženia je ďalším z návrhov pracujúcich s vodnou plochou jazera. Most neslúži len ako prechod cez vodnú hladinu, ale prostredníctvom pontónového systému a k  stredu zužujúcemu sa tvaru, pôsobí nielen na fyzické telo (rozochvenie, hľadanie rovnováhy), ale vytvára aj pocit úzkosti a neistoty. V strede po prekročení perforovaného povrchu akoby pomyselného brehu rieky Styx a rozširovaní smerom k brehu by mal nastať pocit úľavy. Tieto momenty, ako aj veľkorysé gesto prejdenia cez vodu, porota ocenila. Pochybnosť však vyvolala bezpečnosť návrhu v urbánnom prostredí  a tiež nerešpektovanie navrhovanej revitalizácie.