Architekt mestskej tržnice v Brne: Ľudia nechodia na trhy kvôli pekným stánkom

Český architekt Michal Palaščák viedol pred šiestimi rokmi rekonštrukciu krytej mestskej tržnice v Brne, ktorá sa nachádza vedľa Zelného trhu. Jeho skúsenosť ukazuje, že len pekná a funkčná architektúra nestačí. Ľudia totiž vyhľadávajú trhy kvôli atmosfére a tá je v rukách hlavného prevádzkara trhoviska, ktorý by sa mal starať o pestrú skladbu predajcov počas celého roka. Rovnako dôležité je dostať medzi stánky kultúru.

Trhoviská už dávno nie sú len o nakupovaní čerstvej zeleniny ci ovocia. V posledných rokoch sa zmenili na centrá kultúry a komunitných aktivít. Aj architekti sa na ne pozerajú ako na vzácny mestský priestor, kde môžu ľudia tráviť čas rôznym spôsobom a nadväzovať nové vzťahy. Z tohto dôvodu musia vytvoriť priestor, ktorý sa vie flexibilne prispôsobiť aktuálnym potrebám.

Zákazník musí mať dôvod prísť vždy

Architekt Michal Palaščák uvažoval nad novou podobou mestskej tržnice v Brne ako o neriadenej prevádzke, ktorá sa má každý deň zaplniť a žiť vlastným životom. Trhovníci majú ráno prísť a zložiť sa na ktoromkoľvek stole, ktorý je práve voľný. Priestor preto musí poskytovať spoľahlivé technické zázemie v podobe prípojky na vodu či elektrinu a dostupné možnosti skladovania tovaru v noci.

„Ako architektovi sa mi podarilo  vybudovať plne funkčný moderný priestor, v ktorom dokážu predajcovia komfortne predávať svoj tovar. Avšak to je len prvá polovica práce. V prípade trhoviska je nesmierne dôležité vytvoriť podmienky pre udržateľné fungovanie prevádzky počas celého roka,“ prízvukuje Palaščák s tým, že táto úloha je na pleciach prevádzkara.

Práve udržateľné fungovanie býva najväčšou výzvou pre farmárske trhy, kde predajcovia ponúkajú sezónne produkty len určitý čas v roku. V praxi to znamená, že nechodia predávať každý deň a zákazníkom sa môže naskytnúť pohľad na prázdne stánky. Prevádzkovateľ trhoviska preto musí priebežne oslovovať predajcov rôzneho druhu, aby si zákazník vždy našiel dôvod uprednostniť trh pred supermarketom.

Kombinovaný model fungovania

Pri navrhovaní moderného trhoviska treba tiež vymyslieť model fungovania jednotlivých prevádzok. V Brne koncipovali trhovisko tak, že na spodné poschodie umiestnili celoročne žiadané prevádzky, ktoré platia vyšší nájom vďaka čomu sú dotovaní sezónni predajcovia, ktorí nedokážu predávať svoj tovar 365 dní v roku. Ide o vzájomne prospešný vzťah, ktorého výsledkom sú verní zákazníci.

„Domnievam sa, že tento model by mohol fungovať aj u vás v Bratislave v prípade trhoviska Miletičova. Hlavne vychytené gastroprevádzky, ktoré fungujú celoročne dokážu urobiť dobrú službu trhoviskám vo všeobecnosti.“

Palaščák je presvedčený, že okrem atraktívnej ponuky stálych a sezónnych predajcov treba medzi stánky priniesť aj kultúrny program. „Trhovisko je nutné riadiť aj vertikálne, aby to nebolo len o predávaní uhoriek či jabĺk. Miesto zatraktívni kultúra v podobe koncertov, workshopov či výstav. Práve preto treba schopného človeka, ktorý to všetko naplánuje a dohliadne na to,“ vysvetľuje s tým, že v Brne sa tento zámer nepodarilo splniť a trhovisko tak nevyužíva svoj potenciál naplno.

Autentické trhoviská majú ľudia radšej

Pri plánovaní mestského trhoviska v Brne sa neuskutočnil participatívny proces, ktorý by zisťoval požiadavky na budúcu podobu tohto miesta od predajcov či obyvateľov. Podľa Palaščáka iba z pozície architekta nie je možné ovplyvniť budúce fungovanie nejakého miesta. Rovnako si myslí, že by sa nemal zbytočne preceňovať význam dizajnového mobiliáru, pri ktorom stačí, že bude funkčný. Uvedomil si to v Rotterdame, kde navštívil nedávno otvorené trhovisko Markthal, ktoré návštevníkov ohuruje svojou nevšednou architektúrou.

„Neďaleko tejto známej turistickej atrakcie je miestna tržnica s lokálnymi predajcami, kde síce nie sú dizajnové stánky, ale to miesto má uveriteľnú atmosféru, akú chcete na trhu zažiť. Trhovníci majú hlinu za nechtami a ponúkajú krivé mrkvy. A presne o autentickosti to celé je. Ľudia nechcú umelú architektúru, ale živý kolos, ktorý sa každý deň mení a ponúka niečo nové,“ hovorí na záver Palaščák.

Autor: Annamária Ondrejková